Najvyššia duchovná prax, obyčajný ľudský život.

Tá najvyššia duchovná prax je obyčajný živý ľudský život. Mnohí z nás sa považujeme za vedomých ľudí. Meditujeme, venujeme sa jogovej praxi, navštevujeme alebo sami organizujeme rôzne semináre, učenia, výcviky... Je to zmysluplné a krásne. 
A predsa tá skutočná manifestácia a naša realizovaná prax začína až našou schopnosťou dennodenného prejavania úcty k ľuďom a priestoru, ktorý nás obklopuje.

Naša ochota byť láskavý k tomu druhému aj keď sme práve konfrontovaný s jeho momentálnou úbohosťou/ malosťou/ neláskavosťou...
Naša ochota a schopnosť nepovyšovať sa nad toho druhého, oceniť sa/ uznať si/ dopriať si navzájom hojnosť, rešpektovať sa napriek našej inakosti...

Naša vedomá ochota ctiť si priestor ktorý nás obklopuje a chrániť ho akoby bol náš... Z úcty k sebe i k tomu druhému...
Či už je to priestor stvorený našou prírodou alebo inými ľuďmi (kancelária, zástavka MHD, obchod, pošta, vzdelávacie centrum...) 
Udržiavať čistotu a krásu toho čo je okolo nás. TO čo pre nás niekto/ niečo vytvoril(o)... S vedomím že je to Dar, žiadna samozrejmosť...

Náš život, ktorý nezanecháva po sebe stopy znečistenia, poškodenia, použitia, skazy... Naopak ctí si všetko živé i neživé okolo nás a vedome TO chráni...
Aby sme sa TU všetci ešte dlho dobre cítili a mohli to užívať v tom najvyššom možnom potenciáli.

Či sa nám to páči alebo nie... Takáto ,,obyčajnosť,, je jedinou skutočnou manifestáciou úrovne prebudenia našeho vedomia💎. Nič menej a nič viac...

S láskou a úctou,
Miriam Hagia Sofia